Prognostický význam adrenomedulínu, galektínu-3 a solubilného ST2 pri srdcovom zlyhávaní

Pridané:
8.8.2017
Autori: 
Huňavý M, Gášpár P, Gonsorčík J
Vydanie CL: 
2017 - 04

Srdcové zlyhávanie patrí medzi najčastejšie príčiny kardiovaskulárnej morbidity, mortality a hospitalizácií. V diagnostike tohto syndrómu sú rozhodujúce typické klinické príznaky a echokardiografický dôkaz dysfunkcie myokardu. Z biomarkerov sa na diagnostiku srdcového zlyhávania podľa odporúčaní Európskej kardiologickej spoločnosti v súčasnosti využívajú nátriuretické peptidy. Vzhľadom na prognostické stratifikácie sa v ostatných rokoch extenzívne skúmajú stále nové biomarkery. Aj napriek ich veľkému počtu, len zopár z nich sa využíva v klinickej praxi. Cieľom prehľadového článku je priblížiť úlohu adrenomedulínu, galektínu-3 a solubilného ST2, ktoré sa ako markery myokardiálneho zaťaženia, fibrózy a remodelácie vyskytujú v odporúčaniach American College of Cardiology v rizikovej stratifikácii pacientov s akútnym a chronickým srdcovým zlyhávaním. Komplikovaná a stále skúmaná etiopatogenéza tohto klinického syndrómu je otvorená novým vedeckým výzvam s transláciou zistení do klinickej kardiológie. Atraktívna sa zdá byť iniciálna alebo permisívna úloha komentovaných biomarkerov u kandidátov alebo chorých so srdcovým zlyhávaním  ischemickej alebo neischemickej etiológie, zmeny makro- a mikroarchitektoniky myokardu s možným generovaním arytmogénneho substrátu, ich účinky na štruktúru a funkcie extrakardiálnych tkanív a orgánových systémov. Bude to len ďalšie akademické cvičenie alebo reálne klinické uplatnenie? Obr. 3, Lit. 50, online full text (Free, PDF) www.cardiology.sk

Fulltext: